Mirko Cyril a Milan Metod Veselovci sa narodili 23. mája 1903 vo Zvolene v mnohopočetnej rodine.
"Obidvaja bratia sa už v mladosti rozhodli pre vojenskú kariéru.
Študovali na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, ktorú ukončili v
roku 1923 v hodnosti poručík delostrelectva. V československej armáde
pôsobili v rôznych delostreleckých jednotkách. Milan bol v roku 1937
povýšený na kapitána. Mirko už na štábneho kapitána. Po vzniku
Slovenského štátu sa obidvaja podieľali na budovaní delostrelectva
formujúcej sa slovenskej armády," uviedol pre TASR samostatný vedecký pracovník z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Igor Baka.
Milana v júli 1940 povýšili na majora. Rovnakej hodnosti sa už v roku
1939 dočkal aj Mirko. Ten bol zároveň menovaný veliteľom delostreleckého
pluku 1 v Bratislave.
"Po vypuknutí vojny proti ZSSR boli obidvaja povolaní na východný
front. Milan tu pôsobil od júna do decembra 1941 a tiež od augusta do
decembra 1942. Mirko bol na východnom fronte do decembra 1941. Bol
povýšený na podplukovníka," objasnil Baka.
Obidvaja už v roku 1944 spolupracovali s odbojom. Mirko bol blízkym
spolupracovníkom československej občianskej odbojovej skupiny Flóra.
Spojenie mal aj na Vavra Šrobára. Predtým sa v roku 1943 podieľal na
formovaní vojenskej odbojovej skupiny, ktorá mala vďaka jeho kontaktom
spojenie s československým vojenským zmocnencom v Istanbule.
Zo skupiny sa na jar 1944 sformovalo Vojenské ústredie na čele s
podplukovníkom Jánom Golianom pripravujúce v spolupráci s
československým Ministerstvom národnej obrany (MNO) v Londýne a
ilegálnou Slovenskou národnou radou (SNR) povstanie. Jeho členom sa však
Mirko nestal, údajne pre jeho príliš "čechoslovakistické" postoje.
"Obidvaja bratia sa zaslúžili o vyhlásenie SNP 29. augusta 1944. Boli
totiž hlavnými iniciátormi obsadenia budovy Veliteľstva pozemného
vojska v Banskej Bystrici. Vďaka čomu mohol Golian bez prekážok
odosielať povstalecké heslo ´Začnite s vysťahovaním´. Následne v noci na
30. augusta navštívili spolu s podplukovníkom Milošom Markom chatu na
Donovaloch, kde sa skrýval Šrobár. Tu skoncipovali verejné proklamácie s
výzvami na odpor nemeckým okupačným jednotkám, ktoré na druhý deň
odzneli v Slobodnom slovenskom vysielači," uviedol Baka.
Prvú z nich - Proklamáciu vojenského revolučného vedenia - prečítal
samotný Mirko. Dvojičky a spolu s nimi aj tretí brat Miloš, sa následne
aktívne zapojili do povstania. Milan pôsobil v Banskej Bystrici ako
posádkový veliteľ. V dňoch 4. až 13. septembra bol vedúcim povstaleckej
delegácie, ktorá odletela do Kyjeva. Jej prioritnou úlohou bolo
informovať sovietske orgány o poslaní, cieľoch a priebehu povstania, ale
i konkretizovať požiadavky na pomoc. Mirko bol zase prednostom
Politickej správy Veliteľstva 1. československej armády. Dňa 7. októbra
1944 odletel s delegáciou SNR (okrem neho ju tvoril Ján Ursíny a
Ladislav Novomeský) na rokovania s prezidentom Edvardom Benešom a
československou exilovou vládou v Londýne.
"Ich úlohou bolo vysvetliť otázky, týkajúce sa právomocí SNR voči
československej vláde, postavenia Slovenska v novej republike, ako aj
informovať o situácii na povstaleckom území. Mirko mal na starosti
vojenské otázky. V tejto súvislosti upozorňoval na potrebu zvýšiť pomoc
povstaleckej armáde, ktorá trpela nedostatkom zbraní a materiálu, zo
strany Spojencov," priblížil Baka.
Medzitým bol za svoje zásluhy povýšený na plukovníka. Z Londýna odletel v
novembri s delegáciou do Moskvy, kde sa v decembri 1944 zúčastnil na
rokovaniach moskovského byra KSČ, SNR a zástupcov exilovej vlády o
povojnovom usporiadaní ČSR. Výsledkom týchto rokovaní bolo aj vytvorenie
komisie SNR, ktorá mala rozhodovať o prijímaní slovenských dôstojníkov a
rotmajstrov do československej armády. Predsedníctvom SNR bol Mirko
poverený, aby sa stal jej členom.
"Čo sa týka Milana, ten po potlačení SNP odišiel na Donovaly a odtiaľ
do hôr k partizánom. V marci 1945 bol prijatý do 1. čs. armádneho
zboru. Stal sa posádkovým veliteľom v Banskej Bystrici. V októbri 1947
dosiahol hodnosť plukovníka. V januári 1947 sa stal veliteľom 11.
delostreleckej brigády v Košiciach. Uznania sa spočiatku dostalo aj jeho
bratovi Mirkovi, ktorý bol vo februári 1947 menovaný na brigádneho
generála. Následne k 30. septembru bol na vlastnú žiadosť preložený do
výslužby," uviedol historik z VHÚ.
Do ďalších osudov obidvoch bratov negatívne zasiahol nástup komunistov k
moci vo februári 1948. Mirko sa už krátko na to rozhodol pre emigráciu
do západného Nemecka, kde sa živil ako remeselník. V roku 1950 bol
zbavený vojenskej hodnosti. Až do smrti 6. júna 1976 žil v malom
mestečku Weil der Stadt. Rehabilitovali ho v roku 1991, keď bol menovaný
generálmajorom in memoriam.
Jeho brat Milan síce zotrval v československej armáde, tu sa však
čoskoro stal obeťou politických represií. Už v septembri 1949 ho zbavili
funkcie. Zatkli ho pre podozrenie zo špionáže. "V apríli 1951 bol
odsúdený na 16, neskôr na 22 rokov v Leopoldove. Z väzenia bol
prepustený v júli 1955. Ocitol sa bez prostriedkov. Pracoval ako pomocný
skladník. Rehabilitovaný bol až v roku 1964, keď mu bola vrátená aj
vojenská hodnosť," dodal pre TASR historik Baka.
Milan Vesel zomrel 26. septembra 1984 vo Zvolene. V roku 1994 ho
prezident SR Michal Kováč vymenoval do hodnosti generálmajora in
memoriam.